Žofka nám teda zakvokala. Preložili sme ju na samotku, aby ju ostatné sliepky s kohútom nerušili. V hniezde sedela deň a ďalšie dva dni sedela na samotke. Sedela na dvoch plastových podsadách a dvoch vajíčkach, ktoré som spod nej už nevyberal. Na tretí deň sme pod ňu dávali dvanásť vajíčok.

Pekne po jednom som ich ukladal pred Žofku v hniezde a ona ich jedno po druhom zobákom stiahla pod seba. A tak som začal počítať prvý deň. Dve vajíčka sa možno vyliahnu o dva dni skôr. A ktovie, možno ich bude zahrievať pomalšie, aby počkali na tých zvyšných dvanásť. Uvidíme.

Ďalších päť dní Žofka sedela takmer bez pohnutia. Žiadne zmeny polohy, len občas natiahla krk, aby sa napila a zobla si z kukurice. Na piaty deň sme si povedali, že ju treba nútene vyvenčiť, pretože pri otvorení striešky bolo jasne cítiť, že sa venčí v hniezde priamo na vajíčka.

Našťastie, fyziológia sliepky je taká, že to nešlo priamo na vajíčka, ale vedľa nich, no aj tak toho bolo po piatich dňoch celkom dosť. Vybrali sme teda Žofku z hniezda, preložil som ju k východu z búdky a vyčistil som priestor od nestrávených zvyškov.

Žofka len zmätene čupela na mieste, kam som ju preložil. Pri tejto príležitosti som po vyčistení hniezda dve vajíčka vzal a presvietil. Jedno bolo úplne prázdne, to druhé vyzeralo byť úplne v poriadku.

Celá akcia netrvala dlhšie, než tri minúty a kým som sa vrátil s presvecovanými vajíčkami, Žofka už opäť čupela na svojom mieste.

Na druhý deň ráno som v jej súkromnom výbehu pred búdkou videl čerstvý dôkaz o tom, že sa zrána sama venčila.

Najviac ma teší, že sa stále nechá pohladiť. Mám tendenciu porovnávať ju s Etelou, ktorú sme museli najskôr prehodiť utierkou, aby sme pri nej mohli manipulovať.

Žofka síce zavrčí a zježí perie, ale nechá sa pohladiť a upokojí sa. Som spokojný a hrdý, že sa zo Žofky stáva kvočka, ako sa patrí. Čakáme na devätnásty máj.