Desila ma predstava, čo asi urobí pes, ktorého poriadne nepoznáme, keď v noci začnú silvestrovské ohňostroje prehlušovať všetko naokolo. Pes k nám prišiel dva dni pred Silvestrom a bál sa aj vlastného chvosta, takže sme netušili, čo nás čaká.

Zora zisťuje, odkiaľ ide streľba

Vraj…

Na youtube je hromada zaujímavých (aj menej zaujímavých) kanálov o psoch. Jeden z mnohých, čo stoja za zmienku, má gréckokatolícky farár Timkovič, ktorý má videí o svojom nemeckom ovčiakovi len zopár, ale všetky sú vecné a jednoduché. Pán Timkovič je vyštudovaný zverolekár, takže sa netreba báť toho, že by boli jeho vidá nejak odveci.

Vo videu o petardách a strieľaní opisuje obavy ako najhoršiu vec, ktorú v súvislosti so psom môžeme urobiť. Pes vníma našu nervozitu a strach pri strieľaní a túto emóciu preberá na seba. Mastičky a zatváranie do pivníc, utlmujúce lieky a podobne, to vraj veci len zhorší.

Timkovič hovorí, že na to treba ísť presne naopak: počas strieľania psa za strach vyhrešiť, a radšej si počas streľby s ním precvičiť povely, akoby sa nič nedialo. Pes si streľbu zapamätá ako niečo, čo je v poriadku a bude sa sústrediť na majiteľa.

Ako sme to riešili my

Keďže k nám pes prišiel dva dni pred Silvestrom, tridsiateho aj tridsiateho prvého som bol celý deň na dvore a staval som mu voliéru. Na ulici už decká od rána strieľali petardy. Po každej rane pes vystrašený pribehol ku mne a snažil sa skryť pod mojimi nohami.

Potom sme si ju s Erikou asi desať minút len tak privolávali na dvore, raz jeden, raz druhý. A decká strieľali. Po chvíli sa Zora prestala sústrediť na jednotlivé výbuchy a sústredila sa už len na nás. Vrátil som sa k práci a Zora si pobiehala po dvore. Pri každej petarde sa zastavila a pozrela tým smerom s nastraženými ušami. Ale už nepribiehala ku mne.

O pol dvanástej v noci sme ju vzali na našu prvú prechádzku, za dedinu na vyhliadku, aby sme ohňostroje videli ako na dlani. Keď sa streľba začala, Zora sa presunula na pravo odo mňa a napla vodítko, aby bola od dediny so streľbou čo najďalej. Ale nepokúšala sa utiecť ani vodítko prekonať.

Vodítkom som pár krát šklbol, privolal som si ju k sebe a dal som jej granulu. Vrátila sa na ľavú stranu, bližšie k búchaniu, a kráčali sme ďalej, pričom som jej pred nosom mával s granulami v ruke. Prešli sme tak len asi dvadsať metrov. Potom sme sa zastavili, granule dostala a my sme sa otočili a dívali sa na ohňostroje.

Zora okolo nás asi minútu chodila a ňuchala zem, streľba ju nezaujímala. Po chvíli som si uvedomil, že vodítko je úplne voľné. Zora sedela medzi nami a spokojne sa dívala na svetlá. Žiadne skučanie ani snaha skryť sa.

Streľba z blízka

Boli sme asi dvesto metrov za dedinou. Po skončení streľby sme sa vracali naspäť, keď z jedného z krajných domov vychádzala partia ľudí. Išli strieľať až teraz. Ostali sme asi tridsať metrov od nich. Vystrelili pár rakiet a keď už sme si mysleli, že skončili, išli sme k nim.

Zora sa s každým vítala, trochu oplašená, ale v pohode. Potom ktosi išiel ešte po ďalšie rakety. Vtedy už som bol reálne nervózny. Keď zasvišťala prvá raketa asi päť metrov od nás, Zora sa zľakla a čupla si. Pozrela tým smerom na raketu a keď tá vybuchla vysoko nad nami, Zora sa úplne ukludnila.

Ďalšie rakety už ani nevnímala, bavila sa s ľuďmi.

Na psa, ktorý sa bojí takmer všetkého, čo človek vezme do rúk, to šlo až príliš hladko.