Úroda paradajok

Paradajky prekvapili. Rodili po celý čas veľmi pekne. V polovici či na konci augusta som už zálistky vylamovala skutočne dôsledne. Okrem toho som odstránila malé zelené plody, ktoré by už nemali šancu ani len dorásť do veľkosti, v ktorej by začali zrieť. Týmto som pozornosť rastlín sústredila už iba na dozrievanie takmer zrelých plodov. Bez tohto zásahu by už zrejme všetky veľké zelenočervené plody dozrieť nestihli.

Celkovo som v tejto sezóne uprednostnila vylamovanie zálistkov, odstraňovanie suchších, zožltnutých alebo (azda) nadbytočných listov a zníženie počtu nasadených plodov pre istejšie dozrievanie tých zostávajúcich. Urobila som tak napriek riziku chorôb, ktoré by mohli do rastliny preniknúť cez rany. Bola som so zvolenou starostlivosťou spokojná, lebo tieto paradajky na tomto mieste na mape prosperovali veľmi dobre bez väčších problémov.

Spoliehala som sa na slnko, prúdenie vzduchu i na celkovú vitalitu rastlín. Rastliny po daždi vždy rýchlo obschli a vánok pofukoval vždy, takže sa na nich choroby nemohli až tak pohodlne usadiť.

Žiaľ, neprišla som na to, ako docieliť to, aby viac-menej zrelé paradajky dozreli v dome. Skúsila som naraz hneď niekoľko rád a návodov, ale ani jeden sa mi celkom spoľahlivo alebo aspoň približne neosvedčil.

Úroda ostatného osadenstva

Na poli som takmer každý deň nachádzala peknú veľkú papriku. Až ku koncu sezóny papriky zastavovali rast plodov.

Z kríčkovej fazule nebolo kvôli lesným zvieratám takmer nič.

Tyčová fazuľa zarodila veľmi málo. Vraj to býva nedostatočnou zálievkou. Zo strukov, ktoré fazuľa predsalen priniesla, som dosť veľkú časť vyhodila, lebo trpeli akousi plesňou.

Než som na poli začala hospodáriť ja, rástla totiž fazuľa len tak, bez opory. Tvorila akýsi nadýchaný koberec listov na zemi. Kde-tu som teda k rastlinám zapichla krivý kolíček, ktorý som mala práve poruke. Stále rastúce fazule sa za kolíkmi začali naťahovať, ale to, čo už na zemi ležalo, na nej ležať i zostalo. Väčšina strukov teda dozrievala na zemi a zaplesnela.

Kolíčky časom prestali rastline postačovať. To som nečakala. Preto som k omotaným metrovým paličkám priviazala ďalšie aby som imitovala jednu dlhú, dvojmetrovú palicu. Po čase špagáty povolili, uviazané paličky sa vychýlili a fazuľový porast pôsobil ako naklonená, polorozpadnutá stavba obrastená brečtanom.

Cibule a zemiakov bol dostatok. Cvikle neuškodilo, že jej listy mávali sem-tam srny k večeri. Táto zelenina bola takmer úplne zdravá.

Zrelosť

Stav, kedy je rastlina pripravená na konzum, som odhadovala vďaka opisu zrelej rastliny v časopise, vďaka termínu zberu, ktorý býva uvedený na balíčku od semiačok a na základe osobnej skúsenosti od včerajších raňajok.

Rozoznať zrelú paradajku klasickej červenej odrody a zrelú svetlozelenú papriku nebol práve problém. U papriky som sa spoľahla na veľkosť a tušený charakter a hrúbku dužiny. Okrem toho sa mi zdalo, že zrelé papriky sa zbierajú ľahšie, než tie ostatné.

Na kríčkovej fazuli som našla dva či tri strúčky skôr, než srna. V zrelých strukoch sa pekne črtali bôby. Struky tyčovej fazule som pozbierala, keď struky na rastline uschli.

Cibuľu som zbierala v čase, keď si jej vňať začala líhať na hriadku a začala schnúť.

Zemiaky mali v čase zberu vňať takmer suchú. Ale je známe, že zemiaky sa môžu vykopávať skôr, než šupka zhrubne. Skonzumovať sa môžu už v čase, keď sa v zemi objavia a keď majú šupku ani pauzovací papier. V jednu sobotu som rypla do zeme a našla tam zemiak strednej veľkosti. Odvtedy až do času definitívneho zberu som chodievala na zemiaky tak, ako som potrebovala. Šupka postupne hrubla až prišiel čas, keď bolo treba zo zeme všetky zemiaky vybrať.

Cviklu je vraj najchutnejšia vtedy, keď má priemer najviac desať centimetrov. Ja som ju v tejto sezóne zbierala naraz, v neskorom lete, takže problém zrelosti odpadol. Cvikly boli i vtedy rôzne veľké a hrubé. Našlo sa pár s priemerom päť ale i pätnásť centimetrov. Tie malé cvikličky som sa však jesť nebála, pretože nevyrástli pre nedostatok miesta, nie preto, žeby boli primladé a teda asi nezrelé a nejedlé. 

Na predošlom políčku sa urodil i šalát a reďkovka. Šalát som zbierala, keď sa z listov vytvorili hlávky. Na reďkovky som, naopak, čakala presne toľko, koľko bolo podľa údajov na vrecúškach od semien treba. Údaje neklamali, ani v tom, že boli rastliny zrelé, svieže a chutné iba niekoľko dní.

Zber

Zber zeleniny, ktorá mala slúžiť na uskladnenie, prebiehal vždy za slnečného počasia. Plody na okamžitú spotrebu som zbierala tak, ako mi to vyhovovalo.

Paradajky som zbierala tak, že som sa vždy snažila ponechať na plode tú zelenú stopôčku, z ktorej plod vyrastá. Takáto paradajka vydržala svieža dlhšie než tá odtrhnutá bez tejto zelenej čiastky. Technicky som paradajku z rastliny odlamovala tak, že som tú ministopku zlomila v tej časti, v ktorej mala akési kolienko. Ak to nešlo, ministopku som jednoducho odstrihla.

Samozrejmosťou bolo nepoškodiť povrch plodov ani paradajkami nehádzať a negúľať, netlačiť ich do tašiek tak, že sa vlastnou váhou rozpučia alebo že sa zelená stopôčka jednej paradajky zaďobne do druhej a podobne.

Plody papriky som z rastliny odlamovala veľmi podobne. Rozdiel bol iba v tom, že papriky nerastali na strapci, ale priamo z konárov rastlín. V mieste napojenia stopky plodu na konár bolo tiež akési kolienko. V tomto mieste sa plod odlomil poväčšine veľmi ľahko. Zdalo sa mi, že aj ľahkosť, s akou som plod odlomila z konára, bola známkou zrelosti papriky.

Z kríčkovej fazule som úrodu takmer nemala, z tyčovej akú-takú áno. Keď boli struky na rastlinách tyčovej fazule celkom suché, trhala som ich v miestach, v akých to šlo najľahšie. Veľa starostí som si s tým nerobila, keďže prvoradé bolo nepoškodiť struk (aby sa fazule nepotratili po svete) a neprevlákať so sebou domov dve kilá lístia. Matne si spomínam, že sa zelené, lianovité časti rastliny trhali len veľmi ťažko.

Cibuľu som chcela zo zeme vyťahovať tak, aby sa korene potrhali čo najmenej. Najdôležitejšie bolo, aby sa nepoškodila samotná cibuľa v mieste vyrastania koreňov. To by totiž mohlo znamenať, že skôr, ako stihne preschnúť, zhnije. Poučená týmito informáciami som si teda kľakla pekne vedľa riadkov o väčších i malých cibuliach a pustila sa ich zo zeme vyťahovať.

Ako už vieme, povrch hliny bol na tomto poli sťa škrupina, hlina bola na pohľad i na dotyk ílovitá. Pri ťahaní cibule sa zo škrupiny odlamovali celé kryhy hliny a tá, ktorá bola tuhšia, ponechala si i moje korene. Korene cibule boli vôbec neočakávane husté, zato nie až také silné, aby odolali ťahu i tuhosti hlineného objatia. Skúsila som ťahať cibule po jednej i po dvoch, skúšala som ťahať smerom do strany, k sebe i dohora. Tretina cibúľ sa poškodila, korene sa odtrhli.

Všetky cibule som hodnú chvíľu nechala ležať na roli, na slnku a vzduchu, aby sa hlina na koreňoch osušila. Potom som hlinu z koreňov len veľmi zhruba otriasla a poodlamovala, dávajúc pritom pozor, aby som týmto úkonom nepoškodila ďalšie cibule. Ale ani toto nevyšlo tak celkom podľa mojich predstáv. Hlina bola jednoducho prituhá. Zrejme by bolo bývalo rozumnejšie stráviť zberom cibule o desať minút viac a korene cibúľ podobrať rýľom. Zaiste by sa potom z pôdy vyberali oveľa ľahšie a aj škody by boli menšie.

Zemiaky sme z pôdy vyberali tak, že sme pôdu odhrabávali motykou. Snažili sme sa zahrabnúť motykou do hroble vždy zo strany namiesto zhora. Napriek tomu sme nemalé množstvo hľúz poškodili poškrabaním alebo preseknutím.

Cvikla sa zo zeme vyťahovala dosť ľahko. Problém nastal, keď sa jej koreň odtrhol. To sa udialo niekoľkokrát. Takú cviklu bolo potom treba spotrebovať čo najskôr. Opäť by stálo za námahu korene pred zberom podobrať rýľom a pôdu okolo cvikly uvoľniť.

S prenášaním nákladov zeleniny mi pomohla spoľahlivá spoločníčka, kára. V nej som rozprestrela plachtu aby sa zelenina neroztriasala po svete a aby sa náklad dal zakryť aj zhora. Tak som predišla vypadávaniu úrody cestou z kopca i do kopca a vytraseniu zeleniny malého vzrastu. Zelenina nezostala po prevoze otlačená ani inak poškodená.