Dosušenie

Paradajky a papriky som zbierala väčšinou za slnečného počasia. Ak sa stalo, že pršalo alebo že sa niektorá paradajka poškodila a dotkla sa ostatných, plody som jednoducho nechala obschnúť. Ak boli plody od (mokrej) hliny, hlinu som nechala uschnúť a potom (alebo až pred upotrebením) som ju z plodov opatrne ošúchala. Paradajky ani papriky, ani akúkoľvek inú zeleninu som pred uskladnením neumývala.

Tých pár strukov kríčkovej fazule som spotrebovala skoro okamžite. Struky tyčovej fazule som nechala deň či dva vonku pod strechou porozkladané v jednej vrstve na látkovom obruse. Dopoludnia na ne svietilo slnko a zdalo sa mi, že im to nijako neškodí, aj keď na celodennom slnku by som ich nenechala.

Po tom, čo sa struky dosušili tak, že pri lúskaní pekne praskali, som z nich povyberala bôby a nechala presúšať tie. Všetky bôby podivných tvarov, farieb alebo veľkostí, bôby zosušené alebo napadnuté plesňou som vyhadzovala. Rovnako som sa nebavila ani so zaplesnetými strukmi, tie som ani neotvárala. Sušenie bôbov prebiehalo v jednej vrstve na plechu na papieri na pečenie v miestnosti bežnej teploty, do ktorej sme chodili málo. Nespomínam si, ako dlho som struky sušila. Boli dosť veľké, takže asi dlho.

Cibuľu som po vytiahnutí z pôdy nechala ležať na hriadke. Vytiahla som ju dopoludnia a prišla som si po ňu podvečer, pred západom slnka, keď bol vzduch ešte teplý a suchý po letnom dni. Z koreňov som veľmi obozretne otriasla a pooberala uschnutú hlinu. Cibuľu som nechala dosúšať vnútri v jednej vrstve na látkovom obruse v miestnosti bežnej teploty, do ktorej sme chodili málo. Sušila sa dosť dlho, dovtedy, dokým listy neuschli. Sem-tam sa našla cibuľa, ktorá listy nemala usušené dokonale, ale to sa neskôr neukázalo ako problém. V priebehu sušenia sa stalo, že úroda vydávala veľmi silný a nepríjemný cibuľový zápach. Udialo sa to vtedy, keď niektorá z cibúľ zmäkla a zahnila.

Zemiaky a cvikla po vybratí z pôdy obsychali v jednej vrstve na slnku a vánku podobne, ako cibuľa, teda od predpoludnia do času pred západom slnka. Hlinu sme z nich po osušení opatrne odstraňovali. Poškodené zemiaky a cvikly sme spotrebovali takmer ihneď, primalé zemiačiky sa uvarili sliepkam.

Uskladnenie

Zeleninu v čerstvom stave ako paradajku alebo redkvičku som uskladňovala v špajze alebo chladničke. Reďkovkám som po zbere odlamovala listy aby korene vysychali pomalšie a korene reďkoviek som nechávala týmito listami prikryté. Toto sa mi pri skladovaní reďkoviek osvedčilo najviac. Všetko som to potom nechala v šuflíku chladničky alebo v otvorenom mikroténovom sáčku v špajze. Viac sa mi pozdávala špajzka.

Vysušené fazuľové bôby som zatvorila do sklenených zaváracích pohárov. Cibuľa zostala ležať na schodoch na pôjd prekrytá látkovým obrusom, teda na suchom mieste s minimom svetla.

Na zemiaky mala slúžiť pivnica. Avšak, pivničné prostredie nebolo dosť chladné, takže zemiaky začali klíčiť pomerne skoro. Jediná výhoda tejto pivnice bola tma. Zemiaky boli uskladnené vo veľkých drevených debničkách, ktoré stáli na drevených doskách – akýchsi lavičkách.

Cvikla bola uskladnená podobne. Skladovanie tejto zeleniny na kope zabezpečilo jej pomalšie usychanie. Cviklu som potom skúsila uskladniť aj vo vlhkom piesku v plastovej miske v špajze. Vlhkosť piesku udržala cviklu sviežu tiež pomerne dlho.

Po čase začali cvikly naspodku púšťať korene a cvikly navrchu usychať. Je otázne, či by vyššia vrstva piesku nad vrchnými cviklami bola zabezpečila dostatočnú vlhkosť v miske na dlhší čas a tým zabránila vysychaniu vrchných cviklí, alebo či by pomohlo, keby som bola piesok raz za čas poliala. Na toto som totiž zabudla. Navyše, keďže by spodné cvikly zaiste púšťali korene tak či tak, skladovanie v piesku sa mi osvedčilo iba na kratší čas. Otázne je, ako by sa bola cvikla v piesku zachovala v chladnej pivnici a či by si sviežosť zachovala dlhšie, než tá nahádzaná na kopu.

Pozberové práce

Kdesi sa udáva, že do kompostu patrí iba to, čo je zdravé, teda nie napadnuté chorobami alebo škodcami. Priznám sa, že som nikdy príliš podrobne neskúmala, či rastlina trpí alebo netrpí nejakým neduhom.

Ak bola rastlina zjavne v poriadku a nemala ostne, išla na kompost, zostala ležať povedľa hriadky alebo priamo v hriadke, pri rastline. Mierne to zabraňovalo vyparovaniu vody z pôdy a rastu burín.

Ak bolo na prvý pohľad jasné, že rastlina v poriadku alebo kompostovateľná nie je (škaredá chrobač, pleseň a podobne) išla na ohnisko. Stávalo sa, že i nezdravú rastlinu som vyhodila len tak do trávy, ale vždy na miesto, kde by nemala v tomto alebo v nasledujúcom roku kontaminovať ostatné jedlé alebo okrasné rastliny.

Počula som, že sú záhradkári, ktorí spália všetko. Sú vraj i takí, ktorí skoro všetko hodia na kompost. Zdalo sa mi, že v zdravom prostredí sa škodce ani choroby nepremnožia, a že sú tu medzi nami v nejakej forme prítomné tak či tak. Možno ich naše počínanie podporí a možno zabrzdí, ale zdalo sa mi, že naisto sa o rok neudeje ani jedno, ani druhé. Preto som i ja kompostovala takmer všetko mysliteľné s výnimkou všetkého živočíšneho okrem vaječných škrupín. Okrem toho, veľa výrazných prejavov škodcov alebo chorôb som vtedy na rastlinách skutočne nezaznamenala.

Starostlivosť o pôdu

So starostlivosťou o pôdu sa mi vždy spájalo oranie a hnojenie, s hnojením umelé hnojivá alebo maštaľný hnoj. Na mojom poli bola pôda bledá a v minuloročnej jeseni pohnojená akýmsi základným umelým hnojivom. To ma veľmi netešilo, ale nechala som to, samozrejme, tak.

Počas sezóny mi ani len nenapadlo premýšľať o hnojení, lebo umelými hnojivami som už vtedy hnojiť nechcela a že sa dá hnojiť organickým hnojivom, to mi ani nenapadlo. Po sezóne majiteľ pohnojil pole rozloženou trávou, ktorá celú sezónu tlela na kope povedľa poľa. Potom pole opäť pohnojil rovnakým umelým hnojivom. Byť na mne, nehnojila by som vôbec.

Pole nechával majiteľ zorať vždy tak klasicky v jeseni po zbere úrody, lebo na rýľovanie bolo toto pole jednoducho priveľké. V jari som zase zobrala motyku a hrudy hliny som pomaličky rozbíjala.

Náradie

Moja poľná výbava bola v tom čase klasická, miestami i nedostatočná až provizórna. Išlo o obyčajnú špicatú motyku, záhradnícke nožnice, kožené rukavice (na bodliaky a pŕhľavu), palice a špagáty, miniruksak, vankúš z bublinkovej fólie, slnečné okuliare, klobúk a vysoké topánky. Tieto potreby som so sebou na pole nosila vždy. Dosť často som so sebou na káre ťahala plastové fľaše s vodou, to aby som poliala paradajky. V čase zberu úrody som so sebou okrem káry brávala i plachty. Teraz sme však už všetci odpočívali.