Prvý článok v tejto kategórii som si predstavoval inak. Malo to byť o dojímavom stretnutí s osemtýždňovým chlpatým šteniatkom a o zábave s loptičkami.

Medzi sviatkami sme sa boli prejsť, ako každý deň, hore nad dedinu. Klasická prechádzka asi 4-6km, podľa aktuálnej časovej rezervy a chute. Erika šla v ten deň asi o pol hodiny skôr. Písala mi, aby som si dal pozor, lebo tam za dedinou sa túla nejaký veľký pes.

Keď som potom vyšiel nad dedinu, psa som zbadal, ako klusá smerom ku mne. Keď si ma všimol, zastavil a upriamil na mňa svoju pozornosť. Tomu som sa chcel vyhnúť.

Nemám rád túlavé psy. Presnejšie, úplne sa ich desím. Napriek tomu, že mi žiaden z nich nikdy nič nespravil, okrem toho, že som sa niekoľkých z nich kedysi k nepríčetnosti vydesil. Pár psov ma pohrýzlo, no nikdy neboli túlavé.

Keď som mal asi päť alebo šesť rokov, pohrýzol ma do prstov na ruke pes u našej starej mamy. Malý biely agresívny čokel, nie väčší od prekŕmenej mačky, ktorý býval na reťazi, len občas ho pustili. Volal sa Ajda. Dodnes mám pred očami ten obraz, ako som prišiel k starej mame na Fidron, kde na schodoch do Žltého domu sedel bratranec Andrej, rovnako starý ako ja. Vedľa neho sedela Ajda a obaja sa spokojne vyhrievali na slniečku. Prišlo mi to divné, lebo od Ajdy si všetci držali odstup.
Andrej sa škeril svojím typickým úsmevom prikrášleným o medzery po prvých mliečnych odpadlíkoch. Ajda sa už so mnou skamarátila, povedal hrdo a podával mi kúsok vareného mäsa, vraj je to kľúč k úspechu.
Podal som ho natešený Ajde. No Ajda si vzala všetko, len nie ten kúsok vareného. Moju dôstojnosť, kúsok z kože na prstoch a zvyšky dôvery v mlalých bielych čoklov. Cítil som sa zradený, vystrašený a totálne zmätený. Prsty mi zabalili, Ajdu uviazali a viac si nepamätám.

Asi o tri alebo štyri roky neskôr sme na prázdninách u krstnej mamy v jednom z dedinských dvorov trávili celé dni zábavkou so stredne veľkým jazvečíkom. Milý psík behal okolo detí, nosil loptičky a hral s nami futbal. V schovávačkách bol suverénne najlepší.

Večer sme sedeli okolo ohňa, keď som sa otočil chrbtom k ohňu. Zavolal som psa k sebe, že sa s ním opäť zabavím, kým sa dospeláci rozprávali o svojich nudných veciach. Pes prišiel na povel, ako miliónkrát v ten deň, a ja som ho chcel pohladiť, ako miliónkrát v ten deň.

V tej chvíli však pes nezastavil a nesadol si ku mne, ale v plnej rýchlosti vyskočil, zavrčal a zahryzol sa mi do tváre. Spomínam si, ako som inštinktívne cúvol najviac dozadu ako to šlo, keď ma ktosi začal ťahať z ohniska. Psovi som sa takmer uhol, mal som škrabanec na líci a zvislú ranu na viečku, akoby od žiletky. Na oko som dobrú chvíľu nevidel, ako mi doň vrazil pes celou váhou v tej rýchlosti. Domáci sa strašne hanbili a stavím sa, že dodnes nikto nechápe, prečo to ten pes vtedy urobil. Z toho šoku si nepamätám ani ako sa ten pes volal. Viem len, že mal dlhé uši, krátku hnedú srsť a smiešny chvost.

Keď sme začali uvažovať o tom, že si zadovážime psa, bolo to z pragmatických dôvodov – žiadny z našich bezprostredných susedov nemá spoľahlivého strážneho psa, ktorý by “riešil” kuny a túlavé mačky. Je tu o jeden dom ďalej malý biely čokel, menom Aja, ktorá je menšia než polovica tunajších mačiek a vždy keď idem okolo ich dvora tak promtne protestuje proti mojej prítomnosti. Ale nekompromisne “rieši” kuny, cudzie mačky, iné psy, proste strážny pes, ako má byť. Lenže je ďaleko a keď sme pár večerov po sebe zbadali v ulici túlať sa líšku, bolo rozhodnuté. Pes musí byť v našom dvore a to poriadny. Etely si vyplieniť nenechám teda ani náhodou.

Prvá neskromná túžba smerovala k plemenu, ktoré stále považujem za najvznešenejšieho psa, akého som kedy videl. Ide o jedno z mála slovenských národných plemien, o československého vlčiaka. Čo-to sme si o plemene zistili a usúdili sme, že bude možno lepšie pre naše aktuálne úmysly zamestnať tradičnejšie psie plemeno, nemeckého ovčiaka.

Pes sa na mňa uprene díval a ja som uvažoval, kto z nás dvoch sa toho druhého asi bojí viac. Capol som si po stehne a skúsil som psa privolať. Rozbehol sa ku mne. Sused má podobného, mysleli sme si, že bude jeho.
Keď prišiel bližšie, presne som videl, v ktorom momente spozoroval, že mi nie je všetko jedno a spomalil. Nadšený beh sa zmenil na opatrný klus. A to som si dával pozor, aby som nedal svoje emócie najavo. No čo, nevyšlo.

Pes však prišiel až ku mne. Už z niekoľkých metrov bolo cítiť typický zápach smradľavého psa. Nemecký ovčiak. Trošku menší než by som čakal. Šedivá rednúca srsť a vytieňované rebrá evokovali starého psa, tak akurát na zdochnutie. No hlava bola výrazne farebnejšia, uši vztýčené do hora a v očiach iskra ako u šteňaťa.

Na krku som videl obojok. Pes prišiel ku mne a sadol si. Odfotil som ho a dal som ho na facebook do skupiny venovanej nemeckým ovčiakom, či niekomu nechýba. Potom som k nemu natrčil ruku podobne, ako dáma, ktorá podáva ruku gentlemanovi na pobozkanie. Vravím si, buď mi ju oblíže, alebo odhryzne, a budeme mať jasno. Ovoňal, oblizol a skúsil si odhryznúť. Nezvyknutý na láskavú ruku, nebolo v tom nič agresívne ani bezohľadné. Len absencia spôsobov. Pohladiť sa nechal po hlave, po líci aj pod bradou. V tom momente sa skrútil a ľahol si do snehu ku mne.

Vychudnutý, podvýživený, smradľavý…

Evidentne zanedbaný pes. Vychudnutý, podvýživený, smradľavý… Vtedy som si všimol, že to na krku nemá obojok, ale reťaz. Také to reťazové škrtidlo, aké sa používa pri výcvikoch. Akurát že toto bolo na spodku zauzlené a to dosť dávno. Muselo to byť ešte kým bol pes fyzicky menší, pretože ho to už evidentne škrtilo. Keď sklonil hlavu, bolo vidno, že reťaz vzadu na krku je zrastená a zadratá až do krku. Hnis, guče chlpov a krv. Niečo nechutné. Bolo mi jasné, že na facebook som to dával zbytočne, tohoto psa určite nikto hľadať nebude.

Mezdičasom prišla aj Erika a uvažovali sme, že zavoláme uja poľovníka, nech sa postará o brzký skon tejto úbohej bytosti.

Nie som nejaký vegánsky ochranár zvierat. Keď sa povie, že sa k zvieratám treba správať humánne, nechápem to tak, že sa k nim máme správať ako k ľuďom, rovnocenne. Chápem to tak, že sa k zvieratám máme správať ako ľudia.

Vyrastal som na farme, kde sme chovali kadečo, no všetko sme nakoniec zabili a zjedli. V týchto prípadoch mám za to, že je lepšia rýchla a dobrá smrť, ako dlhý a zlý život. Nie som ani zástancom záchrany zvierat z ulíc, pretože sa tam najskôr nejako museli dostať a za to niekto nesie zodpovednosť. Zodpovednosť, ktorej ho zbavuje a preberá ju na seba ten, kto si také zviera vezme k sebe. Tým, že páchateľa zbavujeme zodpovednosti, ho vlastne podporujeme. Ale to je na dlhú debatu a ani sám sa v tomto necítim úplne jasne. Obzvlášť po týchto sviatkoch.

Ako sme tak uvažovali, čo teraz, prichádzali od dediny dve dámy so svojím psom. Tento podvýživený ovčiak sa k nim okamžite rozbehol. Pani sa zľakla a pýtala sa, či je to pes alebo fena, lebo vraj ten jej pes sa s iným psom neznesie. Vravím, neviem, nevšímal som si. Čí je to pes? To nie je váš? Nie, tu sa moce hore dole, vyplašený, zanedbaný. Riešime, čo sním, asi ho dáme zastreliť. Pani ma išla prebodnúť pohľadom a dala mi otázku, či by som chcel aby mňa dal niekto zastreliť. V duchu som sa pleskol po čele, a sme doma, pomyslel som si. Vravím jej, keby som bol pes, ktorého by mali inak týrať v osade, tak áno, nech ma radšej zastrelia. Ale teraz váhame nad tým, či niekoho zavoláme, alebo si ho vezmeme, lebo sme si chceli zaobstarať ovčiaka. Ale nenechám ho tu a nedovolím, aby sa vrátil naspäť, odkiaľ ušiel, ani keby čo bolo.

Dali sme sa do reči. Pani nám ponúkla pomoc a popchla nás k tomu, aby sme psa od krutého života v osade neuchránili rýchlou a bezbolestnou smrťou, ale ponukou lepšieho života. Váhy sa preklopili a bolo rozhodnuté. Pani s nami zišla do dediny, ponadávali sme si spoločne na parchantov, čo spravili to stou reťazou a požičala nám vôdzku, aby sme vedeli psa previezť k sebe do dvora. Išiel za nami, reagoval na privolanie, ale nevedeli sme meno, takže bolo trochu riskantné ísť s ním navoľno. Našťastie bývame hneď z kraja dediny, takže to šlo hladko. S požičaným vodítkom sme dostali aj pár kúskov sušeného mäsa a pol tašky granúl. Pani už nejaké psy z ulíc zachránila a veľmi jej záležalo na tom, aby to bol aj osud tohoto. Uistila nás, že pes je fena a že nemá viac ako dva roky, takže sa s ňou bude dať bez väčších problémov pracovať. Menší vzrast je možno spôsobený podvýživou alebo krížením, ale môže to byť tiež preto, že fena nemá ešte ani rok a stále rastie. Uvidíme.

Začali sme uvažovať o mene. Plánoval som si kúpiť psa a presne som vedel, aké bude niesť meno, ale toto bola pre mňa taká zvláštna situácia. Hovoril som si, že mi asi úplne šibe, keď som si priviedol veľkého cudzieho psa bez akýchkoľvek informácií o pôvode a rizikách, no vyrábal som široký obojok, ktorý by nerezal a neškrtil, kým Erika čakala s ovčiačkou vonku na dvore.

Psa sme letmo okúpali, lebo fakt že vážne páchol na niekoľko metrov. Vonku však mrzlo a fenka sa bála vody, takže to bolo len veľmi letmé kúpanie. No i tak spravilo veľa. Smrad zmizol, bolo ho cítiť už len vyslovene blízko pri psovi. Nie keď vedľa vás stál alebo sedel, ale keď ste si k nemu pričuchli. Darmo, hygiena je polovica úspechu. Vysušili a vyutierali sme ju a dali sme jej trocha granúl. Nechcel som ju nechať zožrať všetko naraz, aby sa jej po dlhom hladovaní neurobilo z toho ešte horšie. Schrúmala a zavrtela chvostom.

V osadách chýba vzdelanie, nie zelení mužíci.

A potom bola na rade reťaz. Nejdem to opisovať, len poviem, že bolo veľmi prezieravé jej pred tým nasadiť košík. Takéto veci sa bežne robia u zverolekára pod narkózou, nie v bojových podmienkach. Reťaz bola zauzlená úplne že jednosmerne. Nešla rozuzliť. Pes mal problém si ľahnúť. Bolelo ho to a musel sa úplne desiť. Nakoniec sa mi podarilo kliešťami otvoriť jedno z očiek na reťazi a tak ju rozpojiť. Vypočuli sme si trocha skučania, no reťaz napokon išla dole. Odložil som si ju, ak by sa po psovi zháňal predošlý pánko. Do rany sme nakvapkali trocha jódu na dezinfekciu, a to bolo všetko, čo bolo v danej chvíli v našich rukách.

Keď bola reťaz konečne dolu, ľahla si na deku, triasla sa a so zavretými očami mi cez košík oblizovala ruky.

Nový obojok som jej ani nezaložil, nechcel som na tú otvorenú ranu. Tak Erika zase ostala vonku pri nej, a ja som šiel vyrábať postroj. Na noc sme ju nemali kam dať a v dome byť nemohla. Skúšal som ju zabarikádovať v šope, aby neušla, ale bála sa tam a kňučala. Nechcel som, aby si v noci ublížila pri pokuse dostať sa odtiaľ von, tak som sa rozhodol, že jej necháme košík a postroj dáme dole. Košík len pre istotu, aby dakoho na ulici nevydesila, ak by vybehla von z dvora. Druhá možnosť ešte bola uviazať ju o strom, ale to mi prišlo nesprávne, mali sme totižť len krátku vôdzku, žiadna desaťmetrová reťaz, s ktorou by mala aký-taký pohyb. Takže ostala na voľno, ale s košíkom. Celú noc prespala na deke predo dvermi.

Na druhý deň som jej košík zložil a založil som jej postroj. Veselo pobiehala okolo mňa celý deň. Skúšali sme ju kŕmiť z ruky a učiť na nové meno, keďže o žiadnom starom mene sme nemali ani tušenia. Škrabance, odreniny, kusance. Máme, áno. Nehryzie z agresie alebo z bezohľadnosti, len jej chýbajú spôsoby.

Trošku sa bojí aj obyčajného pohladenia…

Akonáhle spravíme prudší pohyb alebo zvýšime hlas, ľahne si a skrčí sa na zemi. Keď vezmem do ruky nejaký predmet, odbehne pár metrov a z diaľky sa pozerá, či má utekať alebo môže zostať. Bojí sa. Nie auta, vrčiacej cirkulárky, ani búchajúceho kladiva. Ľudí. Takže na noc popruh dolu a košík hore, cez deň košík dolu a popruh hore. Pár dní tu pobudne v takomto režime. Zosilnie, zahojí sa jej krk a uvidíme.

Ak bude chcieť utiecť, našu bránu v pohode preskočí. Keby aj bola zavretá v koterci, tak ujde pri prvej príležitosti, ak bude chcieť.

Ale ak sa rozhodne zostať, bude sa volať Zora.